Únik z reality. Alebo do reality?

Posledný októbrový týždeň bol pre mňa pracovne veľmi náročný, a tak som už v jeho strede začal plánovať čo s víkendom. Prvú decembrovú nedeľu som nakoniec skoro ráno vyrazil smer Západné Tatry - konkrétne Žiarska dolina.

Tento východiskový bod je jedným z mojich najobľúbenejších, hlavne v zimnom období, nakoľko ponúka legálny pohyb pre peších turistov počas celého roka na vybrané vrcholy, takže si pri troche opatrnosti a adekvátnej výbave môže dopriať zimné výhľady z výšky nad 2000 metrov každý, kto má o niečo podobné záujem. Na stránke Horskej služby bolo udávaných do 15 cm snehu, takže cepín ostal v aute, mačky a paličky som však zobral. Mačky sa nakoniec pohodlne nosili celý deň v batohu a paličky sú zasa nenahraditeľný pomocník pri pohybe v zimných horách, takže prišli vhod počas celej túry.

Žiarska dolina je približne 5 km dlhá, a od hornej polovice sa otvárajú pohlady na okolité vrcholy, ktoré hlavne v zimnom období pôsobia neskutočne. Celkovo sú Západné Tatry pre mňa srdcovka, nakoľko sa tu nenachádza mnoho horských chát ani podobných záležitostí, čo na mňa pôsobí dojmom, že sa nachádzam skutočne v divokej prírode. Nie sú tak dotknuté komerciou ako Vysoké Tatry, preto ich navštevujem naozaj rád.

Po zdolaní "úvodných" kilometrov Vás privíta útulná Žiarska chata, kde som v mojom prípade neodolal kapustnici,ktorá padla vhod, nakoľko som nemal v ten deň bohvieaké raňajky. Od tohto bodu sa oproti "prechádzke" Žiarskou dolinou začína seriózne stúpanie :) Už pár metrov vyššie od chaty bol chodník pokrytý vrstvou ľadu a snehu, ktorého bolo pomerne dosť. Povedal by som, že už tu sa nachádzalo uvádzaných 15 cm, bol som teda zvedavý, čo ma čaká vo výške 2125 metrov, teda na vrchole s názvom Plačlivé (Plačlivô), kam som mal namierené.

Aby som nezabudol, neskutočne som sa tešil z počasia, nakoľko na oblohe nebolo ani mráčika, bol krásny slnečný, ale za to poriadne mrazivý deň. Hlasili okolo -15 stupňov, ale čo by človek nepretrpel kvôli toľkej nádhere :) Stúpanie išlo teda nadpriemrene dobre, s pár prestávkami na čaj som bol celkom šikovno v Žiarskom sedle, ktoré hned po jeho dosiahnutí ponúka prvé (ne)skutočné výhľady. Otvorí sa scenéria s pohľadom na Volovec, Ostrý Roháč, Jamnícku dolinu a celý pokračujúci hrebeň Západných Tatier.

Je to vhodné miesto na väčšie občerstvenie čo bol aj môj prípad, a po vychutnaní si prvých výhľadov jedinou vecou, ktorá mi začala robiť starosti, bola pribúdajúca oblačnosť a silnejúci vietor, ktorý pri -15 nebol celkom príjemný. Zo Žiarskeho sedla sa dá pokračovať doprava cez vrchol Smreku na Baranec, ktorý poskytuje rovnako nádherné výhľady. Moje kroky však pokračovali opačným smerom, na vrchol Plačlivého, na ktorý ide z tohto sedla najstrmšia časť celej trasy. Dala by sa nazvať záverečným výstupom, nakoľko po jeho zdolaní sa ocitnete na vrchole. Z neho zažijete výhľady, ktoré nebudem ani popisovať, radšej Vám ich sprostredkujem prostredníctvom fotiek.

Cestou na vrchol bolo miestami po kolená snehu, takže na spiatočnej ceste sa už dalo dole "zbehnúť", čo ja praktizujem počas zimy skoro vždy na zostupe a užívam si tak snehovú prikrývku :) Mimochodom, na vrchole neskutoťne fúkalo a tieto zábery ma stáli boľavú ruku asi ešte 20 minút po tom, ako som ju schoval naspäť do rukavice. Zo Žiarskeho sedla na vrchol Plačlivého to bol naozaj boj so sebou samým, ale presne to som po náročnom pracovnom týždni potreboval a hory mi srdečne dopriali presne to, čo som hľadal. Nebol to únik z reality, ako sa tomu častokrát hovorí, bol to útek do reality, lebo čo môže byť viac reálne, ako keď Vás vo výške nad 2000 metrov bičuje vietor pri teplotách hlboko pod bodom mrazu? Presne vtedy si človek uvedomí, že skutočne žije, a ten pocit je nenahraditeľný. ak si ho viete skutočne uvedomiť :)