Nevyspytateľný Gerlach

V prvej polovici októbra sa mi ozval dobrý známy s ponukou, ktorá sa neodmieta. Vraj či nepôjdeme cez víkend na Gerlachovský štít Gipsyho ferratou. Rozmýšľať som nemusel dlho, zrušil som sobotný pracovný program (za čo som si od kolegu vyslúžil nie moc lichotivé označenia mojej osoby - všetko v rámci zdravého humoru :) ) - práca predsa ešte nikdy nikomu neutiekla. Ostávalo už len celý týždeň sledovať počasie a dúfať, že predpovede zo začiatku týždňa sa nezmenia ani k jeho koncu. Trošku chladnejšie babie leto bolo práve v plnom prúde a nakoľko sa predpovede nezmenili ani v piatok, mohol som sa začať chystať a reálne aj tešiť na sobotný program. Zbalený batoh s prilbou a istiacim materiálom stál na chodbe spoločne s turistickými topánkami a ja som si mohol ísť ľahnúť do postele nakoľko ma čakal skorý ranný budíček.

Ten začal zvoniť o tretej hodine nad ránom. Prebehol klasický ranný rituál a mohol som vyraziť. Po ceste som vzal známeho a vyrazili sme spoločne smer Tatry - Tatranská Polianka. Cesta ubiehala príjemne rýchlo, napriek dosť značnej vzdialenosti som sa ani nenazdal a už som hľadal vhodné miesto na zaparkovanie. Rozhovor počas cesty o možnosti zvezenia sa "taxíkom" až na Sliezky dom ma mátal natoľko, že keď skutočne o ôsmej ráno prišlo auto, ktoré nás za mierny poplatok vyviezlo až k Velickému plesu, bol som vyškerený od ucha k uchu. Cesta síce nebola pohodlná ale ušetrili sme sily na výstup a hlavne drahocenný čas, čiže privítanie tatranskými končiarmi bolo o to príjemnejšie. Hodili sme na seba nejaké vrstvy oblečenia a napriek radám, že hore je sucho a mačky a cepín netreba, riadili sme sa odporúčaním Horskej služby a nechali sme ich v batohoch. Vydali sme sa hore Velickou dolinou smer Dlhé pleso, kde sme mali odbočiť z chodníka.

Po dosiahnutí Dlhého plesa sme prešli celú jeho dĺžku po turisticky značenom chodníku. Pár metrov za ním sme našli mierne vyšľapaný chodníček a pustili sa smerom dolu s vedomím, že po dosiahnutí úrovne Dlhého plesa už budeme len a len stúpať až na najvyšší bod Slovenska. Začiatok výstupu je po suťovisku stredajúcom sa s trávnatými plochami - nič príjemné, ale aj tým si treba v horách prejsť. Na trávnatej ploche pod nástupom chvíľu chillujeme, popíjame prvé dúšky čaju, užívame výhľady a ku koncu si nasádzame prilby.

Nastupujeme do vpravo vedúceho žľabu ktorý nie je nijak extra náročný, avšak treba dávať pozor na často padajúce kamene. Po jeho prekonaní sa stáčame oblúkom doľava a ponad platne prichádzame k úvodu ferraty, ktorá je označená zeleným nitom. Pod nami je už celkom slušná hĺbka a nástup do ferraty bol vďaka tomu minimálne pre mňa pomerne "zaujímavý", preto sa pri prvých retaziach pre istotu "cvakám". Inak celá ferrata nie je extra dlhá a je celkom zábavná :) Po jej prekonaní nasleduje kratučký výstup na balkón nad nami, pod ktorým nachádzame aj prvé snehové polia, ktoré však vieme pohodlňe obísť. Po vystúpení na balkón sa však nestačíme čudovať, pred nami vidíme žľab s celkom slušným sklonom, navyše zasnežený a po okúsení pohorkou z vrchu riadne zmrznutý. Vyťahujeme teda cepíny (ktoré nám vraj nebude treba) a postupujeme smerom hore, pričom sa držíme v strede žľabu a využívame vyšľapané stupy. Dovolím si povedať, že bez cepínov by bol výstup prvej časti žľabu prinajmenšom komplikovaný, reálne som uvažoval aj nad mačkami v batohu... S pribúdajúcimi výškovými metrami sa však terén zlepšoval a preto ostali v batohu. Vrásky na čele nám však začalo robiť aj počasie, a to najmä kvoli pribúdajúpcej oblačnosti.

Po pár minútach sa zatiahlo úplne, začal fúkať aj dosť nepríjemný vietor a my sme sa pomaly lúčili s výhľadmi, na ktoré som sa neskutočne tešil. Aj v zhoršených podmienkach sme konečne dosiahli Gerlachovské sedlo kde sme usúdili, že bude vhodné sa naviazať, nakoľko v oblačnosti bolo aj dosť vlhkosti a skaly ostávali nepríjemne mokré. Vypli sme ďalšiu "šálku" čaju a vydali sa smer Gerlachovský štít. Musím povedať, že to bola najzaujímavejšia časť výstupu, kedy sa pohybujete po hrebeni a hľadáte si najvhodnejšiu cestu. Myslím, že vďaka oblačnosti som v niektorých úsekoch nevidel tie stovky metrov pod sebou a pomohlo mi to v ich prekonaní (nemám z výšok strach, ale niektoré úseky na hrebeni boli dosť morálové). Onedlho sme v oblačnosti uvideli známy vrcholový kríž a tešili sme sa z úspešného výstupu. Mňa "privítali" na streche Slovenska s otázkou či mi "nehrabe" v kraťasoch a popravde sme ani dole nikoho v kraťasoch nestretli, ale kým nie je na teplomeri 0 stupňov, sú pre mňa kraťasy ideálna voľba na turistiku. Priznávam však, že to asi pôsobí zvlástne pri štyroch stupňoch nad nulou, ale mne to tak vyhovuje a nechce sa mi každému vysvetlovať, že mi skrátka nie je zima... Až na vrchole som si všimol moje obité kolená, ktoré aj dost krvácali. Pocit z výstupu bol napriek chladnému počasiu a nulovým výhľadom úžasný a ani obité kolená mi ho nepokazili. Po pár fotografiách a šálke čaju s horalkou sme sa rozhodli pre zostup dolu Batizovskou próbou. Nakoľko výstup je len polovica úspechu, dával som si obyvlášť pozor na každý krok a zostup bol pre mňa o dosť náročnejsí ako samotný výstup. Na konci Batizovského žľabu na vás čaká niekoľko kramlí a nejaké reťaze, po ktorých sa Vám otvori výhľad na Batizovské pleso. Potom už stačí nájsť cestu k nemu a ocitnete sa na červeno značenom chodníku tatranskej magistrály.

Pri Batizovskom plese dopíjame zvýšky čaju a ponáhľame späť do Tatranskej Polianky, kde nás čaká auto. Pocit po vydarenom zostupe a po príchode k autu bol neskutočný, výstupom na Gerlach som žil ešte týžden...:)